Ako som písala v predošlom príspevku, asi som zistila, kde je môj problém. Je to emotívne jedenie. Nikdy som to nebrala ako svoju slabinu, všade akurát tak písali, že človek, ktorý trpí emotívnym jedením, alebo teda skôr prejedaním, si rieši svoje problémy cez jedlo. Ja som však pred tým, že mám nejaké vážnejšie problémy oči zatvárala, doteraz. Hoci beriem lieky od psychiatričky, trpím úzkostnou poruchou.... A občas depresiami, bývam podráždená. Píše sa mi to dosť ťažko, obzvlášť na blogu, ktorý má byť "akože" chudnúci. Anorektičky sú depresívne, nervózne, liečia sa na psychiatrii.. Ale toto fakt nie je môj problém. Jedlo je moje potešenie, obzvlášť poslednú dobu, a skôr to je tým problémom. Zakladám blog so žalúdkom naplneným kusom chleba, slaniny a cibule, ako drevorubač. Či mám výčitky? Ani nie, skôr mi je z toho smutno. Bojím sa, že to zasa nedokážem, znormalizovať sa.
Ahoj :) Už tě followuju,články si přečtu ještě dnes a určitě tě budu podporovat :))
ReplyDeleteDost často člověk přivírá oči nad problémy, dobře je, že sis ten svůj uvědomila, to je základ, bez kterého nemůžeš pracovat ;))
ReplyDelete